NEBOL TOTIŽ ČAS FÍG

            Francúzske príslovie hovorí, že hodinky sa nezastavia v tom okamihu, keď ich niekto zabudne natiahnuť. Zastavia sa neskôr, nečakane. A hoci dnes už málokto takéto hodinky používa, vieme si ich predstaviť a tiež si uvedomujeme, že to príslovie nám vyjavuje dôležitú pravdu. Ak je v praktizovaní nášho náboženstva prítomný iba formalizmus a zvyk, dodržiavanie tradície, takáto podoba viery môže ešte istý čas pretrvávať. Ale nakoniec sa jej človek vzdá, pretože taká podoba viery mu nič nedáva.
            L. N. Tolstoj hovorí vo svojich spomienkach o tom, ako cestoval s istým dôstojníkom. Ten si pred spaním zavesil na stenu ikonu a modlil sa. Tolstoj sa ho opýtal: „A ty to ešte robievaš?“ Dôstojník to už na druhý deň neurobil a ani na ďalší. Je možné, pýta sa Tolstoj, že by niekto stratil vieru pre jednu malú poznámku, ktorá ani nebola ironická?
            Isteže nie. Ale ten človek už dávno vieru nemal. Zostal mu len zvyk a po náhodnej poznámke si uvedomil, že už ten rituál nepotrebuje.

            Človeka, ktorý praktizuje náboženstvo zo zotrvačnosti, znázorňuje neplodný figovník z evanjelií. (Mk 11, 11-26) Tento má krásne zelené lístie, ono však v skutočnosti zakrýva realitu neplodnosti. Pre nás je čudné, že Ježiš hľadal ovocie na figovníku v čase, keď nebol čas fíg. Či vari nevedel, kedy sa figy zbierajú? Veď aj obilie sa žne len v určitý čas, aj ovocie sa zbiera len v období zrelosti, ktoré je každému druhu vlastné.
            Boh však prichádza k človeku tak, že nepozná ani deň ani hodinu (Mt 24,44). Človek má byť na Boží príchod pripravený stále.
            Ako byť zrelý pre tento príchod? Kardinál Špidlík nám dáva radu: „Robte to tak, akoby ste mali všetko potrebné vyplniť už dnes. Zajtrajšok buď už nebude alebo bude už novým darom a novou úlohou. Aj na pomarančovníku sú ešte staré plody a už kvitne. Taký má byť dobrý život. Pripravuje budúcnosť, ale už dnešok je užitočný a plodný.“